nedeľa 22. septembra 2013
nedeľa 1. septembra 2013
Vianoce ostávajú v réžií Ježiša
15.7. mi hospitalizovali
starého otca. Vzor celej rodiny behom mesiaca chradol a zobrala nám ho
prirodzená smrť, rakovina. Dnes prirodzená. Niekde v tom období som
k sebe začal byť po dlhej dobe úprimný a prehodnocovať svoj doterajší
a budúci život ako "hrdina z románu". Ním som nebol. Po vzore deda som
si však nedoprial čas na zbytočné depresie a racionálne zhodnotil, že nič na
mojom živote nie je dojebané. Nie moc. Zatiaľ.
Odjakživa viem po akej ceste
kráčam, kam sa ňou dostanem, len nikdy neviem za koľko. Keď som sa - nočný vták
- váľal vedľa spiacej priateľky a nevedel zažmúriť oka, zistil som že za
posledný rok a pol som robil viac pre iných ako pre seba. Milé, ale nie
keď na úkor seba. Som sebec, ale kdesi vnútri asi prehnane ohľaduplný. Namiesto
toho čo chcem ja, som robil presný opak a nakoniec z toho nemal nikto
nič. Vďaka Randymu, ktorý aj po odchode do Británie aspoň raz za čas hlásil
polohu a svoje najbližšie plány, som si to uvedomil skôr ako neskoro.
Veľa úvah? Tiež si myslím, že
stačilo.
Rozhodol som sa vyjsť z kruhu
Christmas. Neboli v tom žiadne problémy v medziľudských vzťahoch, aj
keď aj tie sa občas vyskytli – ako všade. Skôr som sa už hanbil za to, že sľuby
sa len sľubovali a dohody končili v momente dohody. Prestali sme
stíhať aj mojim čoraz minimalistickejším plánom a víziám. Od Decembra sme
nevydali nič nové, pritom materiálu máme na ďalší album minimálne. Rok predtým
sme natočili prvý a stále posledný klip, napriek tomu, že sú námety minimálne
pre Ronnie Fever, Moja Posledná aj Unreal to Me.
Teraz po viac ako pol roku ich
už nemá ani význam natáčať. Alebo?
Hanba ale nebola jediný
dôvod.
Už v predošlej kapele
som posral to, čo som v blogu „Aj
ja! povedalo ženiatko“ vyčítal ženám. Chalanov som za tie 3 roky postupne vyšachoval
z celého pola pôsobnosti a všetko zobral na vlastné triko – a to
ani nemám pocit, žeby som to robil hocikedy akokoľvek lepšie. Stal som sa jediným
manažérom, grafikom, PR aj online marketérom, robil som videá, tlačovky,
organizoval turné, skúšky, obvolával, ... všetko čo vás napadne. Toto sa
nechválim, vidíte že som to dosral. Tým, že som chalanov nič doslova nenechal
poriadne robiť, som z nich spravil „invalidov“, ktorí o to potom ani
nejavili záujem, ani si to nejak nevážili.
Stále nekončím.
S Jackym sme
z Banskej Bystrice, Tommy a Randy resp. Jano žijú v Bratislave,
Marián je z Leopoldova, skúšobňu sme mali v Trnave. Niektorí riešia
existenčné problémy a makajú v robotách, smeny sa im prekrývajú,
vyzerá to potom asi tak, že sme hrali síce veľké akcie ako Topfest, no takmer
bez skúšania a bohužiaľ sme tak zabíjali veľkú časť potenciálu, ktorý naše
show mali. V podstate aj celý náš koncertný program sme doslova
„naskúšali“ na koncertoch
počas turné. Áno, sme pankáči a cvičia iba zbabelci, a bla bla...
ale nie keď ohrievam v šuplíku super materiál na nacvičenie, Jacky to
isté. Na riť.
Často naozaj nemôžeme my za
to v akých podmienkach sa ocitáme, musíme žiť a „bojovať“, ale
ohľaduplnosť a trpezlivosť pre mňa neplatí pokiaľ je na úkor ďalších. Vtedy je
to bláznovstvo. Som mladý chalan, ktorý má všetko pred sebou a má na to
niečo s tým urobiť. Bohužiaľ tým čakaním prichádzam o drahý čas,
ktorý viem žeby som si neskôr vyčítal. Preto som to s chalanmi zabalil ja.
Slovo som zverejnil po super
koncerte na Červeníku, debata netrvala dlho a nebola ani nijak ostrá.
Tommy vyjadril pochopenie, dal mi zabrať s pár argumentami a otázkami,
Jana to mrzelo, Jacky trochu neurčito trepal, ale nakoniec z neho vyšlo, že
by rád pokračoval so mnou. Nie preto že by nemal na výber – a oveľa lepších -
ale preto lebo... lebo si to asi ani ja ani on inak nevieme predstaviť. Nechcem
mu však vkladať slová do úst, pýtajte sa jeho.
Keď niečo chcem, nájdem si
spôsob a cestu. Keď to v momente po mne pustili aj ostatní chalani, prestalo ma to mrzieť. Už sa nemusím s nikým deliť o svoje zanietenie, vravím si. No ľútosť sa vrátila spolu s telefonátmi
po ohlásení rozpadu.
Neveriaci, dojatí, nasratí, zvedaví a iní mi
pripomenuli skutočnú hodnotu týchto 3 rokov. Nebolo len zle, nebolo len dobre,
hlavne prvé dva roky to bola predovšetkým jedna veľká jazda a parádny život
plný extáz, vrcholov, zážitkov, aj situácií na hrane, v akých som nikdy
netušil že budem. Ani nemôžem byť konkrétnejší, ani nemusím. Tí čo nám boli
viac na blízku dobre vedia, že sme neboli zrovna svätá štvorica – možno preto
sme piateho člena menili 5 krát – niekedy to bola obtiaž stíhať.
Otec sa ma posmešne pýtal, čo
teraz urobím s tým tetovaním (rovnako ako to Randyho, súvisí s kapelou). Myslím,
že môžem aj za Randyho povedať, že nič... Na tieto 3 roky s touto zostavou
asi ťažko zabudnem a ani to nechcem... Joj veru nie!
Obzvlášť sa práve teším na
moju oslavu povedzme 60tych narodenín, keď sa zavše pri pohľade na moje rameno
chytím so smiechom za hlavu a nebudem veriť samému sebe – kde som bol, s kým
som bol, ako to, čo som zažil a čo som si z toho vzal (prípadne ukradol)...
Bola to krásna doba s krásnymi ľuďmi!
Je to teda asi tak – aspoň z môjho
pohľadu. Ostatné jedine od ostatných. Kto máte niečo na jazyku - aby vám
nestŕpol - budem rád ak sa o to s nami podelíte verejne či súkromne,
ideálne však na našich rozlúčkových show „doma“ 26.10. v Randali (BA) a 1.11.
v Klube 77 (BB). Možnosť vidieť naposledy týchto somárikov spolu na pódiu vám
závidím J
Majte sa radi, vidíme sa a určite aj počujeme...
štvrtok 1. augusta 2013
Čo má Fico spoločné s Bohom?
Ak je každý kresťan sprostý kvôli vyhláseniam a konaniu
cirkevných predstaviteľov, tak je každý Slovák sprostý kvôli Gašparovičovi,
Ficovi, Mečiarovi, Dzurindovi, Slotovi, Mátovičovi, ... A nie som veriaci.
Koniec blogu.
pondelok 29. júla 2013
Neosobnosti pop-music
Málo ľudí ďakuje a keď, tak
za zdravie, šťastie, lásku, rodinu, jedlo a úspešný návrat domov. Ja
ďakujem za sociálne siete, youtube, piratebay, mp3 prehrávač a CDčká v
aute. Vďaka týmto výmyslom vraj samotného Lucifuka nie sme ja ani ty odkázaní
na obsah médií. Púšťame si čo chceme a hľadáme cestu k autorom,
ktorým chceme.
Mne je ľahostajný žáner, ale
potrpím si na silu osobnosti.
A preto zas mrnčím.
Ani
moje heterogénne okolie mi nepovie, koho je tá pieseň čo nám hrá v reštaurácií
k obedu, pokiaľ moderátor nie je dostatočne dôsledný a nepripomenie
to pred po aj počas skladby. Dnešnej pop-music chýbajú osobnosti.
Ľudia, ktorí sú rozoznateľní a dokonalí vo viac ako jednom smere. Či máš
ústa od mlieka, semena alebo Urpinera, či ti vyhadzuje nohy pri jazze,
undergrounde alebo techne, mená ako Michael Jackson, Freddie Mercury, John
Lennon, Bon Jovi, Bob Marley a Elvis ti naozaj niečo hovoria, a nemusíš
pri cigarete klamať „počul som o tom“.
Rozmýšľal
som, prečo je to tak? Obviňovať seba a okolitý svet býva vždy druhoradé - obviňujme
umelcov - napadlo ma pár dôvodov:
Autotune – technológia pre spevákov,
ktorí nevedia spievať, a vďaka ktorej ani nemusia vedieť. Pre laikov – keď spevák
v štúdiu (alebo aj na oficiálnych živákoch) nahrá spevy hoci aj bez hlasu, výrazu, intonácie a rytmizácie,
producent ho vie skrz pár programov doviezť k „dokonalosti“ aj bez jeho ďalšej
prítomnosti. Výsledkom je umelý „robotický“ hlas, ktorý nemá nič spoločné s pôvodným
hlasom speváka. Ľudia to dokonca považujú za nejaký efekt, ktorý je teraz
moderný a preto sa všade používa. Ako ale rozoznať speváka, ktorého na
nahrávke nepočujete?
Neautorstvo – nie je ničím výnimočným, že
spevák, ktorý nevie spievať, si nevie ani zložiť skladby. Zložia mu ich cudzí
ľudia, ktorí na rozdiel od speváka možno vedia všetko, len to nie sú „hviezdne
tipy“ a dobrovoľne/nedobrovoľne zostávajú v úzadí (verím, že aspoň dobre
zaplatení).
V Amerike
kedysi vydavateľstvá kradli skladby čiernym umelcom a dávali ich svojím
bielym „koňom“. A pikoškou je napríklad aj to, že ranné hity Pussycat Dolls
skladala Lady Gaga, o ktorej sme vtedy ešte nikto nepočuli. Kto teraz pozná
po mene Pussycatky a kto Lady Gagu?
Každopádne
sa zhodneme na tom, že človek inak prezentuje dielo svoje, ako cudzie.
Je to ješitnosť. Je to oblek na mieru. Domáci lekvár. Vami vymaľovaná izba. Vami postavený
dom... Nech je akýkoľvek „herec“, je v tom rozdiel a spevák takto zasa
stráca kus svojej identity.
Bez klipov – minimálne u nás na
slovensku dlhšie platilo čo hovorí Ivan Tásler: „A na čo budeme natáčať klipy? Pre koho? Kde ich budú púšťať?“
Dekahity
skončili, do MusicBoxu posiela hlasy už len somár, takže spevákovi známeho hitu
ľudia ani nepoznajú podobu. Je to skôr lokálny problém ako svetový a našťastie sa to pomaly mení. Videoklipy nachádzajú svoje miesto na youtube a odtiaľ na
facebúku, no stavím sa, že vaši rodičia nemajú ani potuchy ako vyzerá Mika,
James Arthur, Pharrell, Kesha, One Direction a i. ktorí im robia
spoločnosť každý víkend pri varení a polievaní záhradky (pozor: o týchto
interpretoch platí odstavec nie celý článok)
Obmedzené možnosti – naozaj vplyvných
vydavateľstiev nie je tak veľa, a naozaj vplyvných ľudí v nich ešte
menej. Tí ľudia čo vyberajú sú stále tí istí a stále vyberajú to isté.
A nakoniec...
nedeľa 2. júna 2013
DESmod a hovná v mojej hube
S rokom 2007 DESmod vydali svoj album „Kyvadlo“ a odvtedy som ich neznášal.
Album, ktorý som vtedy ani raz nepočul celý, priniesol do môjho rádiobudíka „Vyrobená pre mňa“ a „Lavíny“ a každé ráno sa ma snažil vystreliť na nohy a vyhnať do kúpeľne. Nie príjemne, ale vďaka týmto hitom sa mu to vždy podarilo.
Keby som mal definovať slovenské hviezdy môjho detstva, je to Iné Kafe, Desmod, Horkýže Slíže, a IMT Smile. Všetky z týchto kapiel mám doteraz rád, len ten Desmod nezvládol ukočírovať moju pubertu. Náš vzťah s Kulyovcami sa každým rokom len horšil, raz za to mohla nie-najúspešnejšia prezentácia v televíznych reláciách, kde bol Kuly pasovaný za humoristu bez humoru, raz vlastné rozbroje a pubertálna túžba rebelovať proti niečomu masovo - obľúbenému.
Ako čas plynul a v mojom živote kvitla ďalšia láska – hudba, uvedomil som si jednu vec, ktorej sa držím doteraz a skromne - bodaj by takých bolo viac! - Pokiaľ má hocijaká hudba hocijakého žánru veľa silných priaznivcov, nemôže byť úplne zlá. Nech sa vám ľudia zdajú akokoľvek sprostí, s výnimkou McDonnald‘s si nikdy nikto opakovane nekupuje zlý produkt. Keď sa vám aj môže zdať ako zlý, pre niekoho iného môže mať hodnotu.
Neviem pri akej nehode som precitol, ale viem, že od toho momentu som sa zamiloval do desiatok vynikajúcich kapiel, ktorým som VŽDY dal šancu, aj keď som sprvu ich kvality nevidel.
V preklade pre najmenších, prestal som „hejtovať“ a radšej vyvíjal snahu „porozumieť“ – často to vyšlo.
Keď spomínam na začiatky Christmas, naše neohroziteľné egá, reči pri pive a pri gitarách, na naše prvé interviews, chce sa mi smiať aj plakať. Výsmechy z Kulyho, kresťanstva a vlastne všetkých kapiel teraz patria do koša - hovorím za mňa, napr. taký Tommy sa z ničoho neposerie ani dnes, ale na rozdiel odo mňa to pre neho bol vždy len humor.
Takže odvtedy - Patrikovi Vrbovskému vyčítať (konkrétne) prestup na komerčnú tvorbu keď kedysi hlásal underground a to všetko v období 10 ROKOV – nemôžem. Fungujeme tri roky a môj prístup, pohľad a posluch sa zmenil už nespočetne krát a ty ma za to nevyhrešíš.
Nie tak dávno sa mi do cesty priplietol Martin RedFace Cibuľka, nový klávesák DESmodu.
Driečne, mladé a prešikovné chlapča predbieha jeho povesť, pri nahrávaní Ceremony som na neho dostal odporúčania od Igora Belaja a aj keď sme si nakoniec nad album nestihli sadnúť, zoznámili a zabavili sme sa spolu na nahrávaní a krste Get Loose. A neskromne hojne.
Keď sa mi aj v najväčšom delíriu priznal, že to nie je o peniazoch ale že ho to baví, bol to posledný krok od znovuzrodenia záujmu o DESmod. Včera hrali vo Zvolene na námestí zadarmo - idem na vizitu.
Posledná neformálna správa na FB kamarátovi pred koncertom bola asi v znení, že „bude sranda, ak budú fakt takí dobrí a ja si budem musieť té hovná z úst vyberať“. Včera som si zababral ruky.
Okrem „Vyrobená pre mňa“ a počiatočným problémom so zvukom musím sám uznať, že DESmod stále/opäť patria medzi najväčšie slovenské hviezdy a rád si za nich nabudúce aj zaplatím.
Kulyho milý konferenc, Škorcova vojna s bubnami, RedFace-ov efektný input a naozaj profesionálny výkon celej kapely mi dal ďalšiu facku a ako muzikant som zas o niečo skromnejší (to nerád).
Spätne rozmýšľam, naozaj som ich tak neznášal len kvôli dvom skladbám a Kulymu v telke?
Album, ktorý som vtedy ani raz nepočul celý, priniesol do môjho rádiobudíka „Vyrobená pre mňa“ a „Lavíny“ a každé ráno sa ma snažil vystreliť na nohy a vyhnať do kúpeľne. Nie príjemne, ale vďaka týmto hitom sa mu to vždy podarilo.
Keby som mal definovať slovenské hviezdy môjho detstva, je to Iné Kafe, Desmod, Horkýže Slíže, a IMT Smile. Všetky z týchto kapiel mám doteraz rád, len ten Desmod nezvládol ukočírovať moju pubertu. Náš vzťah s Kulyovcami sa každým rokom len horšil, raz za to mohla nie-najúspešnejšia prezentácia v televíznych reláciách, kde bol Kuly pasovaný za humoristu bez humoru, raz vlastné rozbroje a pubertálna túžba rebelovať proti niečomu masovo - obľúbenému.
Ako čas plynul a v mojom živote kvitla ďalšia láska – hudba, uvedomil som si jednu vec, ktorej sa držím doteraz a skromne - bodaj by takých bolo viac! - Pokiaľ má hocijaká hudba hocijakého žánru veľa silných priaznivcov, nemôže byť úplne zlá. Nech sa vám ľudia zdajú akokoľvek sprostí, s výnimkou McDonnald‘s si nikdy nikto opakovane nekupuje zlý produkt. Keď sa vám aj môže zdať ako zlý, pre niekoho iného môže mať hodnotu.
Neviem pri akej nehode som precitol, ale viem, že od toho momentu som sa zamiloval do desiatok vynikajúcich kapiel, ktorým som VŽDY dal šancu, aj keď som sprvu ich kvality nevidel.
V preklade pre najmenších, prestal som „hejtovať“ a radšej vyvíjal snahu „porozumieť“ – často to vyšlo.
Keď spomínam na začiatky Christmas, naše neohroziteľné egá, reči pri pive a pri gitarách, na naše prvé interviews, chce sa mi smiať aj plakať. Výsmechy z Kulyho, kresťanstva a vlastne všetkých kapiel teraz patria do koša - hovorím za mňa, napr. taký Tommy sa z ničoho neposerie ani dnes, ale na rozdiel odo mňa to pre neho bol vždy len humor.
Takže odvtedy - Patrikovi Vrbovskému vyčítať (konkrétne) prestup na komerčnú tvorbu keď kedysi hlásal underground a to všetko v období 10 ROKOV – nemôžem. Fungujeme tri roky a môj prístup, pohľad a posluch sa zmenil už nespočetne krát a ty ma za to nevyhrešíš.
Nie tak dávno sa mi do cesty priplietol Martin RedFace Cibuľka, nový klávesák DESmodu.
Driečne, mladé a prešikovné chlapča predbieha jeho povesť, pri nahrávaní Ceremony som na neho dostal odporúčania od Igora Belaja a aj keď sme si nakoniec nad album nestihli sadnúť, zoznámili a zabavili sme sa spolu na nahrávaní a krste Get Loose. A neskromne hojne.
Keď sa mi aj v najväčšom delíriu priznal, že to nie je o peniazoch ale že ho to baví, bol to posledný krok od znovuzrodenia záujmu o DESmod. Včera hrali vo Zvolene na námestí zadarmo - idem na vizitu.
Posledná neformálna správa na FB kamarátovi pred koncertom bola asi v znení, že „bude sranda, ak budú fakt takí dobrí a ja si budem musieť té hovná z úst vyberať“. Včera som si zababral ruky.
Okrem „Vyrobená pre mňa“ a počiatočným problémom so zvukom musím sám uznať, že DESmod stále/opäť patria medzi najväčšie slovenské hviezdy a rád si za nich nabudúce aj zaplatím.
Kulyho milý konferenc, Škorcova vojna s bubnami, RedFace-ov efektný input a naozaj profesionálny výkon celej kapely mi dal ďalšiu facku a ako muzikant som zas o niečo skromnejší (to nerád).
Spätne rozmýšľam, naozaj som ich tak neznášal len kvôli dvom skladbám a Kulymu v telke?
štvrtok 30. mája 2013
pondelok 15. apríla 2013
Aj ja, aj ja!... povedalo ženiatko
Neviem koľkí z vás mali idylické detstvo s rozprávkami
na dobrú noc od maminky a koľkí z vás teraz musia komplex zaháňať
prastaršími partnermi, no ja patrím medzi tých šťastnejších. Ja pamätám, vy
možno tiež, na jednu rozprávku od Vladimira Sutejeva „o Kuriatku a Káčatku“,
ktorá je spolu s „Koníček môj tátošík“ od Milana Rúfusa čosi ako memento a know-how
môjho života.
Keďže vám sociálne siete nedovolia otvoriť knižku, podelím
sa s vami o troj-vetový výcuc súci do čitateľského denníčka mňa za
mladi.
Malému kuriatku zaimponovalo malé káčatko, tak po ňom všetko
opakovalo. Malé káčatko vyjedalo červíčky, kuriatko nemohlo zaostávať a tak
podobne až sa káčatko vybralo zaplávať si do jazierka. Kuriatko sa nedalo
zahanbiť tak sa do jazierka vybralo za ním a začalo sa topiť...
Dnes sa topia ženy. Nie som fanúšikom praveku, nechcem aby
mi priateľka strážila oheň a ja lovil mamuty, aj tak by ma akurát ubehali.
No registrujem, že za posledné roky sa ženy silou mocou snažia robiť prácu
mužov, rovnako dobre ako muži, za mužov, a popritom dokážu viac-menej
šikovne robiť aj to svoje. Snažia sa mužov vytlačiť, hnevajú sa, nestačíme im.
My muži sme akosi rovnako laxní a robíme si stále svoje kým nie je
nevyhnutné na tom niečo meniť. Nebudem výnimočne generalizovať (aj keď budem),
sú ženy, ktoré sa našej práce zhostili veľakrát lepšie ako my samy. Ako si ale
také chcú nájsť rovnocenného partnera, a na čo im aj bude keď mu zabrali
celé pole pôsobnosti? Z takýchto máme komplexy, a vyvršujeme sa na
iné, že aspoň nevedia šoférovať.
V čom ja vidím zbytočný problém je, že stále existuje
dosť takých, ktoré sa o to snažia, nedarí sa, a samé sa ničia míňaním
energie na znepokojovanie sa, aké by mali byť podľa Madam Evy, Emy, Báječnej
Ženy a spol. Ak nás chlapov kazí porno, vás tieto toaleťáky – ako sa
bránite – s peknými fotkami. Samozrejme, ja som tiež nikdy nečítal ich odstavce.
Nebudem rýpať, kto je v čom lepší, o tom sa viete
hádať aj samy. Takisto nebudem tvrdiť, že ženy by nemali riešiť vlastnú
kariéru, a muži by nemali pomáhať s vysávaním. Len si na to vo
vzťahoch doprajte priestor. Dominantné sa podeľte o povinnosti s chlapom,
aj keď to viete najlepšie -inak sa to nenaučí a časom vám bude na nič. Submisívne
sa prestaňte bičovať za to, že všetko nezvládate. Všetko sa zvládať poriadne
nedá a aspoň je vedľa vás miesto na muža, ktorý vám s tým rád pomôže ak
ho za to dokážete oceniť. Len sa neutopte...
Nikdy by som neveril, že napíšem aj ja niečo súce do
toaletnej madam Evy.
utorok 2. apríla 2013
Spravím to, ale až keď... (skapem?)
Jaro Filip tvrdil, že ho nič neinšpiruje tak, ako termín uzávierky
a vždy robil na poslednú chvíľu. Tiež dopíšem tento blog a hneď ho uverejňujem, lebo „som na to mal len týždeň“!
No za blogy ma neplatia, naháňam sa sám. Nikde inde takýto
luxus človek nemá, a predsa si ho všade užíva.
Za deň vám prejde hlavou 23 000 myšlienok, a každá
môže mať sebe menší prínos pre vás či spoločnosť. Biliardy nápadov, projektov a
existencií denne skončí na tom, že si ich autori dávali na čas a nakoniec
ich pustili z hlavy lebo už pre nich neboli aktuálne. Ale čo zvyšok sveta?
Ani o nich nepočul. Nestihol.
Nemám rád zbytočné reči (a predsa píšem blog), a som
alergický na motivačné obrázky s mačičkami „načúvajúcimi hlasu srdca“ či
podobne. Spoločnosť ich chce, tak si ich vytvára. Vždy keď sa na ne dívam ja,
cítim sa ako chudák čo to potrebuje – to si asi nerád priznávam.
Na tento týždeň toľko: Nevyčkávajte
s vlastnou aktivitou, „kým to nebudete mať premyslené“, „lebo na to ešte
bude čas neskôr“, a kvôli podobným výhovorkám. Neuchránia vás pred nimi ani malé
mačičky, ale VY. Môže sa totiž stať, že vás za ten čas váš nápad omrzí, bude neaktuálny, alebo
vás niekto predbehne. Vždy je to škoda. Vždy vaša.
nedeľa 24. marca 2013
Slušní až na kosť, nudní až na smrť
Od čias prvej Superstar, X-Factoru a podobných mlynčekov na talenty sme si osvojovali jazyk odborníkov z poroty a naučili sa pár nesmierne cenných rád, vďaka ktorým všetkému rozumieme:
Najvierohodnejší zdroj informácií dnešnej mládeže wikipedia pokoru definuje ako slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou. Trvalo mi 4 sekundy, kým som sa dostal k odpovedi. A predsa si niekto tie 4 sekundy nenájde.
Vadí mi, že si radi pokoru a slušnosť zamieňame s predbežnou cenzúrou, ktorá mala končiť v 89tom. Ľudia, ktorí vo svojej hĺbke slušní nie sú, na (ne)slušnosť ostatných najradšej poukazujú, a nevedia ju v skutočnosti rozoznať. Skúste experiment, skúste na svoju nástenku na FB dať odkaz na mimoriadne obľúbený hit (máte na to len mesiac, dlhšie žiadny nevydrží) a vyjadriť sa k nemu negatívne. Vďaka ľudskej odvahe vášeň prejavovať len cez internet sa z vás stane mŕtvola. Nemáte v sebe žiadnu pokoru, závidíte, nie ste nad vecou, defacto máte zakázané sa negatívne vyjadrovať k čomukoľvek. To vraj nemá byť.
Je slušné hovoriť len pozitívne? Je pokora zožrať všetko? Je pokora nebyť nič? Závidíte vždy keď vám je niečo nepríjemné? Je slušnosť nikdy sa nepostaviť za svoje vlastné potreby? Ste takí? Chcete byť takí?
Slušní až na kosť, nudní až na smrť...
- Keď sa ti neľúbi, len závidíš!
- Ak máš niekoho mŕtveho, je na teba hrdý!
- Keď budete nasledovať svoje srdce, vaše sny sa stanú skutočnosťou!
- Musíš byť presvedčivý! (aj keď ti skladby vyberieme my)
- Musíš byť sám sebou! (aj keď ti tie vlasy ostriháme a tvoj šatník spálime)
- Musíš mať v sebe pokoru!
Najvierohodnejší zdroj informácií dnešnej mládeže wikipedia pokoru definuje ako slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou. Trvalo mi 4 sekundy, kým som sa dostal k odpovedi. A predsa si niekto tie 4 sekundy nenájde.
Vadí mi, že si radi pokoru a slušnosť zamieňame s predbežnou cenzúrou, ktorá mala končiť v 89tom. Ľudia, ktorí vo svojej hĺbke slušní nie sú, na (ne)slušnosť ostatných najradšej poukazujú, a nevedia ju v skutočnosti rozoznať. Skúste experiment, skúste na svoju nástenku na FB dať odkaz na mimoriadne obľúbený hit (máte na to len mesiac, dlhšie žiadny nevydrží) a vyjadriť sa k nemu negatívne. Vďaka ľudskej odvahe vášeň prejavovať len cez internet sa z vás stane mŕtvola. Nemáte v sebe žiadnu pokoru, závidíte, nie ste nad vecou, defacto máte zakázané sa negatívne vyjadrovať k čomukoľvek. To vraj nemá byť.
Je slušné hovoriť len pozitívne? Je pokora zožrať všetko? Je pokora nebyť nič? Závidíte vždy keď vám je niečo nepríjemné? Je slušnosť nikdy sa nepostaviť za svoje vlastné potreby? Ste takí? Chcete byť takí?
Slušní až na kosť, nudní až na smrť...
streda 20. marca 2013
Jožo Ráž s flintou pri Sajfovej hlave
Keď sme s Christmas
nahrávali album, zastavil sa za nami na vizitu do štúdia Maťo Ďurinda. Vtedy
nám chcel pomáhať, no hodinová debata sa týkala aj iného. Okrajovo spomínal, že
plánuje podniknúť určité kroky k uzákoneniu istého percenta slovenskej muziky
v rádiách. Maťo vždy rebeloval, ale nie vždy sa mu dostalo patričnej
pozornosti. O to prekvapenejší som bol, keď som ho videl sedieť
s Jožom Rážom v gaučovke v parlamente. Tento avantgardný obraz
som odsledoval dokonca v hlavných správach na Markíze.
Páni prišli svoje rebelské vízie
uskutočňovať cez Smer a Obyčajných ľudí. Ja by som do hovna prstom
nešťuchal, ale po použití skladieb Tublatanky vo volebnej kampani SNS (čo
neodcudzuj pokiaľ nevieš celý background) Maťo už nemal veľmi čo stratiť.
Nejde o nič a pritom o veľa
- uzákoniť pravidelné hranie domácej tvorby v rádiách na 30%. Maťo aj Ráž
vravia, že im rozhodne nejde o prihrievanie vlastnej polievočky - nakoniec
nemám ani pocit žeby sa Tublatanky a Elánu hralo v rádiách málo -
každopádne ak je to tak, ich vec. A radšej hodím pár dukátov do peňaženky
im ako Rihanne.
Na tento návrh ľudia reagujú
rôzne. Niekto nechce viacej Desmodu, niekto tým americkým frajerom so zlatými
zubmi nerozumie a uvíta viacej slovenčiny. Keďže čítate tento blog až
potiaľto, chcete poznať môj názor. Ja som za.
Všetci poznáme cieľovú skupinu
Smeru, ich to poteší. Ale prečo ja? Určite si nenahováram, že sa rázom do rádia
dostanú aj moje veci. Haha.
Podobný zákon je ale v okolitých
krajinách prirodzenou záležitosťou. Tuším Maďarom hrá v rádiách dokonca až
50% ich vlastnej hudby. U nás sú iba 4 zo 100 najhranejších skladieb
v éteri od slovenských interpretov a nemyslím si, žeby to bolo
kvalitou. Ani somarina ako ,,Vyrobená pre mňa“ sa nemôže porovnávať
s kravinami, ktoré sem lezú zo západu. Textovo je to možno porovnateľné,
ale Kuli je aspoň šikovný spevák. A drží sa.
Na Slovensku je z mne-neznámeho
dôvodu snaha eliminovať všetko slovenské - akoby sme už tak nemali nízke
sebavedomie. Samy si zabíjame svoje tradície, smejeme sa z nich, smejeme
sa zo seba, a hráme na západ. Čo program na JOJke, to krásy života
v USA, alebo imbecilita našich. Silný kontrast.
Ľudia sú ako púpava a médiá
vietor. Či chceme a či nie, poletujeme ako im to vyhovuje. Ako má byť
človek hrdý na svoj pôvod, keď ho zosmiešňujú v telke? Ako má mať rád
svoju tvorbu keď o nej nepočuje? Mladé kapely spievajú neustále po
anglicky, pretože majú pocit, že slovenčina nie je moderná. Veľa ľudí súhlasí.
To preto.
Rádiá nepúšťajú o čo je
záujem. Záujem je o to, čo sa púšťa v rádiách. A tie si môžu
dovoliť vlastne čokoľvek. Alebo predsa nie?
Ľudia sú rôzni, väčšinou drbnutí...
Nadišiel čas radosti, veselosti,
rok 2013. Skôr ironicky. V roku 2000 sa v Banskej Bystrici popri
sásovských panelákoch preháňalo malé vysmiate chlapča so skateboardom, nosiace
moje meno. Teraz som skeptik. Alebo mám nahnané, že budem a obávam sa, že
ním byť nechcem. Povedzte mi vy.
Od mala som sa obklopoval značne
staršími ľuďmi, ktorí ma so sebou ťahali a vďaka nim som dospieval skôr
ako by som asi mal. Dosiahol som tak to, že v mojich dvadsiatich rokoch
nerozumiem ani mladým, ani rovesníkom, ani starším. Ani sebe.
Z tohto značne zrýchleného
učenia sa žiť som si nechal do hlavy namontovať príliš veľa informácií,
a sklony k vŕtaniu sa do všetkého možného. Prirodzene, malo by to tak
byť, veď vraj človek bez širšieho rozhľadu je drbnutý. Ja váham či tomu tak je v tejto dobe.
Dnes je to na hovno. Večne sa sťažovať mi diktuje asi aj slovenská nátura, ale "ja sa nesťažujem, ja konštatujem" (typická výhovorka keď
niekomu vytknete že ohovára). Žijem si O.K.,
veci by som radšej menil na sebe ako na okolí, no neubránim sa bombardovaniu zo
strany podobne-ladených ľudí, ktorí poukazujú na bordel
v politike, vo farmaceutickom, potravinovom, energetickom, hudobnom a vlastne každom
priemysle. Rovnako na všetky konšpiračné teórie a televízne médiá, s celým ich programom znižujúcim IQ. Tu prichádza rozpor.
Lepšie ako si ničiť vlastné
zdravie nosením v hlave iba toho negatívneho je konať. Sú ale veci
s ktorými niečo robiť môžete, nemôžete, nechcete, alebo tomu môžete
obetovať celý život a nemusí sa nič stať. Nikoho nebudem presviedčať, že nie
je lepšie sa za svoj život venovať aj niečomu inému okrem práce a rodiny.
No nie je jednoduchšie „byť drbnutý“?
Rád preháňam a generalizujem, ale
aspoň mi rozumejú.
Každý vo svojom okolí máte ľudí,
ktorí mimo práce/školy poznajú len domov, telku, Nelku Pociskovú, opitých farmárov, ich retardované nápadníčky a všetky perly, ktoré utrúsia stávajú sa potom hitmi sociálnych sietí. Pomedzi to sa títo neodlepia od
Facebooku, alebo tej vynikajúcej čokolády, z ktorej majú potom ešte týždeň
bordel v papuli. Tráviť takto každý deň mimo piatku keď sa treba ísť
konečne socializovať aj inak ako cez internet do klubov, je pastva pre IQ žravé baktérie. Nakoniec to tak potom v centrách zábavy aj vyznieva. Vypije
sa čo sa pije v telke, otierať sa na diskotéku, potom sa
o tom porozprávať na záchode, pred klubom, kde sa dá, a vlastne
v tom pokračovať až do ďalšieho piatku. Celé dookola.
Každá generácia to má
samozrejme inak, no plnenie plánu a svojich minimalistických potrieb
zostáva. Alebo zaostáva.
Kameň úrazu je, že im to asi
závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy
a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič
neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?
Namiesto písania tohto blogu som
si mohol pozrieť dva diely Paneláku a celého Slávika ešte raz. Bolo by mi
lepšie?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)