nedeľa 1. septembra 2013

Vianoce ostávajú v réžií Ježiša

15.7. mi hospitalizovali starého otca. Vzor celej rodiny behom mesiaca chradol a zobrala nám ho prirodzená smrť, rakovina. Dnes prirodzená. Niekde v tom období som k sebe začal byť po dlhej dobe úprimný a prehodnocovať svoj doterajší a budúci život ako "hrdina z románu". Ním som nebol. Po vzore deda som si však nedoprial čas na zbytočné depresie a racionálne zhodnotil, že nič na mojom živote nie je dojebané. Nie moc. Zatiaľ.

Odjakživa viem po akej ceste kráčam, kam sa ňou dostanem, len nikdy neviem za koľko. Keď som sa - nočný vták - váľal vedľa spiacej priateľky a nevedel zažmúriť oka, zistil som že za posledný rok a pol som robil viac pre iných ako pre seba. Milé, ale nie keď na úkor seba. Som sebec, ale kdesi vnútri asi prehnane ohľaduplný. Namiesto toho čo chcem ja, som robil presný opak a nakoniec z toho nemal nikto nič. Vďaka Randymu, ktorý aj po odchode do Británie aspoň raz za čas hlásil polohu a svoje najbližšie plány, som si to uvedomil skôr ako neskoro.

Veľa úvah? Tiež si myslím, že stačilo.

Rozhodol som sa vyjsť z kruhu Christmas. Neboli v tom žiadne problémy v medziľudských vzťahoch, aj keď aj tie sa občas vyskytli – ako všade. Skôr som sa už hanbil za to, že sľuby sa len sľubovali a dohody končili v momente dohody. Prestali sme stíhať aj mojim čoraz minimalistickejším plánom a víziám. Od Decembra sme nevydali nič nové, pritom materiálu máme na ďalší album minimálne. Rok predtým sme natočili prvý a stále posledný klip, napriek tomu, že sú námety minimálne pre Ronnie Fever, Moja Posledná aj Unreal to Me.
Teraz po viac ako pol roku ich už nemá ani význam natáčať. Alebo?

Hanba ale nebola jediný dôvod.

Už v predošlej kapele som posral to, čo som v blogu „Aj ja! povedalo ženiatko“ vyčítal ženám. Chalanov som za tie 3 roky postupne vyšachoval z celého pola pôsobnosti a všetko zobral na vlastné triko – a to ani nemám pocit, žeby som to robil hocikedy akokoľvek lepšie. Stal som sa jediným manažérom, grafikom, PR aj online marketérom, robil som videá, tlačovky, organizoval turné, skúšky, obvolával, ... všetko čo vás napadne. Toto sa nechválim, vidíte že som to dosral. Tým, že som chalanov nič doslova nenechal poriadne robiť, som z nich spravil „invalidov“, ktorí o to potom ani nejavili záujem, ani si to nejak nevážili.

Stále nekončím.

S Jackym sme z Banskej Bystrice, Tommy a Randy resp. Jano žijú v Bratislave, Marián je z Leopoldova, skúšobňu sme mali v Trnave. Niektorí riešia existenčné problémy a makajú v robotách, smeny sa im prekrývajú, vyzerá to potom asi tak, že sme hrali síce veľké akcie ako Topfest, no takmer bez skúšania a bohužiaľ sme tak zabíjali veľkú časť potenciálu, ktorý naše show mali. V podstate aj celý náš koncertný program sme doslova „naskúšali“ na koncertoch počas turné. Áno, sme pankáči a cvičia iba zbabelci, a bla bla... ale nie keď ohrievam v šuplíku super materiál na nacvičenie, Jacky to isté. Na riť.

Často naozaj nemôžeme my za to v akých podmienkach sa ocitáme, musíme žiť a „bojovať“, ale ohľaduplnosť a trpezlivosť pre mňa neplatí pokiaľ je na úkor ďalších. Vtedy je to bláznovstvo. Som mladý chalan, ktorý má všetko pred sebou a má na to niečo s tým urobiť. Bohužiaľ tým čakaním prichádzam o drahý čas, ktorý viem žeby som si neskôr vyčítal. Preto som to s chalanmi zabalil ja.

Slovo som zverejnil po super koncerte na Červeníku, debata netrvala dlho a nebola ani nijak ostrá. Tommy vyjadril pochopenie, dal mi zabrať s pár argumentami a otázkami, Jana to mrzelo, Jacky trochu neurčito trepal, ale nakoniec z neho vyšlo, že by rád pokračoval so mnou. Nie preto že by nemal na výber – a oveľa lepších - ale preto lebo... lebo si to asi ani ja ani on inak nevieme predstaviť. Nechcem mu však vkladať slová do úst, pýtajte sa jeho.

Keď niečo chcem, nájdem si spôsob a cestu. Keď to v momente po mne pustili aj ostatní chalani, prestalo ma to mrzieť. Už sa nemusím s nikým deliť o svoje zanietenie, vravím si. No ľútosť sa vrátila spolu s telefonátmi po ohlásení rozpadu. 

Neveriaci, dojatí, nasratí, zvedaví a iní mi pripomenuli skutočnú hodnotu týchto 3 rokov. Nebolo len zle, nebolo len dobre, hlavne prvé dva roky to bola predovšetkým jedna veľká jazda a parádny život plný extáz, vrcholov, zážitkov, aj situácií na hrane, v akých som nikdy netušil že budem. Ani nemôžem byť konkrétnejší, ani nemusím. Tí čo nám boli viac na blízku dobre vedia, že sme neboli zrovna svätá štvorica – možno preto sme piateho člena menili 5 krát – niekedy to bola obtiaž stíhať.

Otec sa ma posmešne pýtal, čo teraz urobím s tým tetovaním (rovnako ako to Randyho, súvisí s kapelou). Myslím, že môžem aj za Randyho povedať, že nič... Na tieto 3 roky s touto zostavou asi ťažko zabudnem a ani to nechcem... Joj veru nie!
Obzvlášť sa práve teším na moju oslavu povedzme 60tych narodenín, keď sa zavše pri pohľade na moje rameno chytím so smiechom za hlavu a nebudem veriť samému sebe – kde som bol, s kým som bol, ako to, čo som zažil a čo som si z toho vzal (prípadne ukradol)... Bola to krásna doba s krásnymi ľuďmi!

Je to teda asi tak – aspoň z môjho pohľadu. Ostatné jedine od ostatných. Kto máte niečo na jazyku - aby vám nestŕpol - budem rád ak sa o to s nami podelíte verejne či súkromne, ideálne však na našich rozlúčkových show „doma“ 26.10. v Randali (BA) a 1.11. v Klube 77 (BB). Možnosť vidieť naposledy týchto somárikov spolu na pódiu vám závidím J


Majte sa radi, vidíme sa a určite aj počujeme...

štvrtok 1. augusta 2013

Čo má Fico spoločné s Bohom?

Ak je každý kresťan sprostý kvôli vyhláseniam a konaniu cirkevných predstaviteľov, tak je každý Slovák sprostý kvôli Gašparovičovi, Ficovi, Mečiarovi, Dzurindovi, Slotovi, Mátovičovi, ... A nie som veriaci. Koniec blogu.

pondelok 29. júla 2013

Neosobnosti pop-music

Málo ľudí ďakuje a keď, tak za zdravie, šťastie, lásku, rodinu, jedlo a úspešný návrat domov. Ja ďakujem za sociálne siete, youtube, piratebay, mp3 prehrávač a CDčká v aute. Vďaka týmto výmyslom vraj samotného Lucifuka nie sme ja ani ty odkázaní na obsah médií. Púšťame si čo chceme a hľadáme cestu k autorom, ktorým chceme.
Mne je ľahostajný žáner, ale potrpím si na silu osobnosti.
A preto zas mrnčím.

Ani moje heterogénne okolie mi nepovie, koho je tá pieseň čo nám hrá v reštaurácií k obedu, pokiaľ moderátor nie je dostatočne dôsledný a nepripomenie to pred po aj počas skladby. Dnešnej pop-music chýbajú osobnosti. Ľudia, ktorí sú rozoznateľní a dokonalí vo viac ako jednom smere. Či máš ústa od mlieka, semena alebo Urpinera, či ti vyhadzuje nohy pri jazze, undergrounde alebo techne, mená ako Michael Jackson, Freddie Mercury, John Lennon, Bon Jovi, Bob Marley a Elvis ti naozaj niečo hovoria, a nemusíš pri cigarete klamať „počul som o tom“.

Rozmýšľal som, prečo je to tak? Obviňovať seba a okolitý svet býva vždy druhoradé - obviňujme umelcov - napadlo ma pár dôvodov:

Autotune – technológia pre spevákov, ktorí nevedia spievať, a vďaka ktorej ani nemusia vedieť. Pre laikov – keď spevák v štúdiu (alebo aj na oficiálnych živákoch) nahrá spevy hoci aj bez hlasu, výrazu, intonácie a rytmizácie, producent ho vie skrz pár programov doviezť k „dokonalosti“ aj bez jeho ďalšej prítomnosti. Výsledkom je umelý „robotický“ hlas, ktorý nemá nič spoločné s pôvodným hlasom speváka. Ľudia to dokonca považujú za nejaký efekt, ktorý je teraz moderný a preto sa všade používa. Ako ale rozoznať speváka, ktorého na nahrávke nepočujete?

Neautorstvo – nie je ničím výnimočným, že spevák, ktorý nevie spievať, si nevie ani zložiť skladby. Zložia mu ich cudzí ľudia, ktorí na rozdiel od speváka možno vedia všetko, len to nie sú „hviezdne tipy“ a dobrovoľne/nedobrovoľne zostávajú v úzadí (verím, že aspoň dobre zaplatení).
V Amerike kedysi vydavateľstvá kradli skladby čiernym umelcom a dávali ich svojím bielym „koňom“. A pikoškou je napríklad aj to, že ranné hity Pussycat Dolls skladala Lady Gaga, o ktorej sme vtedy ešte nikto nepočuli. Kto teraz pozná po mene Pussycatky a kto Lady Gagu?
Každopádne sa zhodneme na tom, že človek inak prezentuje dielo svoje, ako cudzie. Je to ješitnosť. Je to oblek na mieru. Domáci lekvár. Vami vymaľovaná izba. Vami postavený dom... Nech je akýkoľvek „herec“, je v tom rozdiel a spevák takto zasa stráca kus svojej identity.

Bez klipov – minimálne u nás na slovensku dlhšie platilo čo hovorí Ivan Tásler: „A na čo budeme natáčať klipy? Pre koho? Kde ich budú púšťať?“
Dekahity skončili, do MusicBoxu posiela hlasy už len somár, takže spevákovi známeho hitu ľudia ani nepoznajú podobu. Je to skôr lokálny problém ako svetový a našťastie sa to pomaly mení. Videoklipy nachádzajú svoje miesto na youtube a odtiaľ na facebúku, no stavím sa, že vaši rodičia nemajú ani potuchy ako vyzerá Mika, James Arthur, Pharrell, Kesha, One Direction a i. ktorí im robia spoločnosť každý víkend pri varení a polievaní záhradky (pozor: o týchto interpretoch platí odstavec nie celý článok)

Obmedzené možnosti – naozaj vplyvných vydavateľstiev nie je tak veľa, a naozaj vplyvných ľudí v nich ešte menej. Tí ľudia čo vyberajú sú stále tí istí a stále vyberajú to isté.

A nakoniec...

Laxný prístup – je jasné, že keď spevák môže zarobiť rovnaké peniaze za minimálnu aj maximálnu snahu, s minimálnymi aj maximálnymi schopnosťami, nemusí pociťovať kedysi tak bežnú umeleckú zodpovednosť. A rovnako hudobný priemysel (hrozné spojenie) nepotrebuje takých ľudí. Z mála za málo čo najviac je krédo akéhokoľvek podnikania, škoda že sa toľko podniká práve v umení a kultúre. Umelci tak strácajú slovo a popmusic umelcov.

nedeľa 2. júna 2013

DESmod a hovná v mojej hube

S rokom 2007 DESmod vydali svoj album „Kyvadlo“ a odvtedy som ich neznášal.
Album, ktorý som vtedy ani raz nepočul celý, priniesol do môjho rádiobudíka „Vyrobená pre mňa“ a „Lavíny“ a každé ráno sa ma snažil vystreliť na nohy a vyhnať do kúpeľne. Nie príjemne, ale vďaka týmto hitom sa mu to vždy podarilo.

Keby som mal definovať slovenské hviezdy môjho detstva, je to Iné Kafe, Desmod, Horkýže Slíže, a IMT Smile. Všetky z týchto kapiel mám doteraz rád, len ten Desmod nezvládol ukočírovať moju pubertu. Náš vzťah s Kulyovcami sa každým rokom len horšil, raz za to mohla nie-najúspešnejšia prezentácia v televíznych reláciách, kde bol Kuly pasovaný za humoristu bez humoru, raz vlastné rozbroje a pubertálna túžba rebelovať proti niečomu masovo - obľúbenému.

Ako čas plynul a v mojom živote kvitla ďalšia láska – hudba, uvedomil som si jednu vec, ktorej sa držím doteraz a skromne - bodaj by takých bolo viac! - Pokiaľ má hocijaká hudba hocijakého žánru veľa silných priaznivcov, nemôže byť úplne zlá. Nech sa vám ľudia zdajú akokoľvek sprostí, s výnimkou McDonnald‘s si nikdy nikto opakovane nekupuje zlý produkt. Keď sa vám aj môže zdať ako zlý, pre niekoho iného môže mať hodnotu.

Neviem pri akej nehode som precitol, ale viem, že od toho momentu som sa zamiloval do desiatok vynikajúcich kapiel, ktorým som VŽDY dal šancu, aj keď som sprvu ich kvality nevidel.
V preklade pre najmenších, prestal som „hejtovať“ a radšej vyvíjal snahu „porozumieť“ – často to vyšlo.

Keď spomínam na začiatky Christmas, naše neohroziteľné egá, reči pri pive a pri gitarách, na naše prvé interviews, chce sa mi smiať aj plakať. Výsmechy z Kulyho, kresťanstva a vlastne všetkých kapiel teraz patria do koša - hovorím za mňa, napr. taký Tommy sa z ničoho neposerie ani dnes, ale na rozdiel odo mňa to pre neho bol vždy len humor.

Takže odvtedy - Patrikovi Vrbovskému vyčítať (konkrétne) prestup na komerčnú tvorbu keď kedysi hlásal underground a to všetko v období 10 ROKOV – nemôžem. Fungujeme tri roky a môj prístup, pohľad a posluch sa zmenil už nespočetne krát a ty ma za to nevyhrešíš.

Nie tak dávno sa mi do cesty priplietol Martin RedFace Cibuľka, nový klávesák DESmodu.
Driečne, mladé a prešikovné chlapča predbieha jeho povesť, pri nahrávaní Ceremony som na neho dostal odporúčania od Igora Belaja a aj keď sme si nakoniec nad album nestihli sadnúť, zoznámili a zabavili sme sa spolu na nahrávaní a krste Get Loose. A neskromne hojne.

Keď sa mi aj v najväčšom delíriu priznal, že to nie je o peniazoch ale že ho to baví, bol to posledný krok od znovuzrodenia záujmu o DESmod. Včera hrali vo Zvolene na námestí zadarmo - idem na vizitu.

Posledná neformálna správa na FB kamarátovi pred koncertom bola asi v znení, že „bude sranda, ak budú fakt takí dobrí a ja si budem musieť té hovná z úst vyberať“. Včera som si zababral ruky.

Okrem „Vyrobená pre mňa“ a počiatočným problémom so zvukom musím sám uznať, že DESmod stále/opäť patria medzi najväčšie slovenské hviezdy a rád si za nich nabudúce aj zaplatím.
Kulyho milý konferenc, Škorcova vojna s bubnami, RedFace-ov efektný input a naozaj profesionálny výkon celej kapely mi dal ďalšiu facku a ako muzikant som zas o niečo skromnejší (to nerád).

Spätne rozmýšľam, naozaj som ich tak neznášal len kvôli dvom skladbám a Kulymu v telke?

štvrtok 30. mája 2013

Špehujte ma na Twitteri!

pondelok 15. apríla 2013

Aj ja, aj ja!... povedalo ženiatko


Neviem koľkí z vás mali idylické detstvo s rozprávkami na dobrú noc od maminky a koľkí z vás teraz musia komplex zaháňať prastaršími partnermi, no ja patrím medzi tých šťastnejších. Ja pamätám, vy možno tiež, na jednu rozprávku od Vladimira Sutejeva „o Kuriatku a Káčatku“, ktorá je spolu s „Koníček môj tátošík“ od Milana Rúfusa čosi ako memento a know-how môjho života.

Keďže vám sociálne siete nedovolia otvoriť knižku, podelím sa s vami o troj-vetový výcuc súci do čitateľského denníčka mňa za mladi.

Malému kuriatku zaimponovalo malé káčatko, tak po ňom všetko opakovalo. Malé káčatko vyjedalo červíčky, kuriatko nemohlo zaostávať a tak podobne až sa káčatko vybralo zaplávať si do jazierka. Kuriatko sa nedalo zahanbiť tak sa do jazierka vybralo za ním a začalo sa topiť...

Dnes sa topia ženy. Nie som fanúšikom praveku, nechcem aby mi priateľka strážila oheň a ja lovil mamuty, aj tak by ma akurát ubehali. No registrujem, že za posledné roky sa ženy silou mocou snažia robiť prácu mužov, rovnako dobre ako muži, za mužov, a popritom dokážu viac-menej šikovne robiť aj to svoje. Snažia sa mužov vytlačiť, hnevajú sa, nestačíme im. My muži sme akosi rovnako laxní a robíme si stále svoje kým nie je nevyhnutné na tom niečo meniť. Nebudem výnimočne generalizovať (aj keď budem), sú ženy, ktoré sa našej práce zhostili veľakrát lepšie ako my samy. Ako si ale také chcú nájsť rovnocenného partnera, a na čo im aj bude keď mu zabrali celé pole pôsobnosti? Z takýchto máme komplexy, a vyvršujeme sa na iné, že aspoň nevedia šoférovať.

V čom ja vidím zbytočný problém je, že stále existuje dosť takých, ktoré sa o to snažia, nedarí sa, a samé sa ničia míňaním energie na znepokojovanie sa, aké by mali byť podľa Madam Evy, Emy, Báječnej Ženy a spol. Ak nás chlapov kazí porno, vás tieto toaleťáky – ako sa bránite – s peknými fotkami. Samozrejme, ja som tiež nikdy nečítal ich odstavce.

Nebudem rýpať, kto je v čom lepší, o tom sa viete hádať aj samy. Takisto nebudem tvrdiť, že ženy by nemali riešiť vlastnú kariéru, a muži by nemali pomáhať s vysávaním. Len si na to vo vzťahoch doprajte priestor. Dominantné sa podeľte o povinnosti s chlapom, aj keď to viete najlepšie -inak sa to nenaučí a časom vám bude na nič. Submisívne sa prestaňte bičovať za to, že všetko nezvládate. Všetko sa zvládať poriadne nedá a aspoň je vedľa vás miesto na muža, ktorý vám s tým rád pomôže ak ho za to dokážete oceniť. Len sa neutopte...

Nikdy by som neveril, že napíšem aj ja niečo súce do toaletnej madam Evy.

utorok 2. apríla 2013

Spravím to, ale až keď... (skapem?)


Jaro Filip tvrdil, že ho nič neinšpiruje tak, ako termín uzávierky a vždy robil na poslednú chvíľu. Tiež dopíšem tento blog a hneď ho uverejňujem, lebo „som na to mal len týždeň“!

No za blogy ma neplatia, naháňam sa sám. Nikde inde takýto luxus človek nemá, a predsa si ho všade užíva.

Za deň vám prejde hlavou 23 000 myšlienok, a každá môže mať sebe menší prínos pre vás či spoločnosť. Biliardy nápadov, projektov a existencií denne skončí na tom, že si ich autori dávali na čas a nakoniec ich pustili z hlavy lebo už pre nich neboli aktuálne. Ale čo zvyšok sveta? Ani o nich nepočul. Nestihol.

Nemám rád zbytočné reči (a predsa píšem blog), a som alergický na motivačné obrázky s mačičkami „načúvajúcimi hlasu srdca“ či podobne. Spoločnosť ich chce, tak si ich vytvára. Vždy keď sa na ne dívam ja, cítim sa ako chudák čo to potrebuje – to si asi nerád priznávam.

Na tento týždeň toľko: Nevyčkávajte s vlastnou aktivitou, „kým to nebudete mať premyslené“, „lebo na to ešte bude čas neskôr“, a kvôli podobným výhovorkám. Neuchránia vás pred nimi ani malé mačičky, ale VY. Môže sa totiž stať, že vás za ten čas váš nápad omrzí, bude neaktuálny, alebo vás niekto predbehne. Vždy je to škoda. Vždy vaša.

nedeľa 24. marca 2013

Slušní až na kosť, nudní až na smrť

Od čias prvej Superstar, X-Factoru a podobných mlynčekov na talenty sme si osvojovali jazyk odborníkov z poroty a naučili sa pár nesmierne cenných rád, vďaka ktorým všetkému rozumieme:
  • Keď sa ti neľúbi, len závidíš!
  • Ak máš niekoho mŕtveho, je na teba hrdý!
  • Keď budete nasledovať svoje srdce, vaše sny sa stanú skutočnosťou!
  • Musíš byť presvedčivý! (aj keď ti skladby vyberieme my)
  • Musíš byť sám sebou! (aj keď ti tie vlasy ostriháme a tvoj šatník spálime)
  • Musíš mať v sebe pokoru!
Môžete tomu veriť a na tvári sa vám už nikdy nezračí mráčik, len americké slniečko.Teraz sa chcem ale baviť o tom poslednom - o pokore, slušnosti – o tom, čomu nikto nerozumie.

Najvierohodnejší zdroj informácií dnešnej mládeže wikipedia pokoru definuje ako slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou. Trvalo mi 4 sekundy, kým som sa dostal k odpovedi. A predsa si niekto tie 4 sekundy nenájde.


Vadí mi, že si radi pokoru a slušnosť zamieňame s predbežnou cenzúrou, ktorá mala končiť v 89tom. Ľudia, ktorí vo svojej hĺbke slušní nie sú, na (ne)slušnosť ostatných najradšej poukazujú, a nevedia ju v skutočnosti rozoznať. Skúste experiment, skúste na svoju nástenku na FB dať odkaz na mimoriadne obľúbený hit (máte na to len mesiac, dlhšie žiadny nevydrží) a vyjadriť sa k nemu negatívne. Vďaka ľudskej odvahe vášeň prejavovať len cez internet sa z vás stane mŕtvola. Nemáte v sebe žiadnu pokoru, závidíte, nie ste nad vecou, defacto máte zakázané sa negatívne vyjadrovať k čomukoľvek. To vraj nemá byť.


Je slušné hovoriť len pozitívne? Je pokora zožrať všetko? Je pokora nebyť nič? Závidíte vždy
keď vám je niečo nepríjemné? Je slušnosť nikdy sa nepostaviť za svoje vlastné potreby? Ste takí? Chcete byť takí?

Slušní až na kosť, nudní až na smrť...

streda 20. marca 2013

Jožo Ráž s flintou pri Sajfovej hlave

Keď sme s Christmas nahrávali album, zastavil sa za nami na vizitu do štúdia Maťo Ďurinda. Vtedy nám chcel pomáhať, no hodinová debata sa týkala aj iného. Okrajovo spomínal, že plánuje podniknúť určité kroky k uzákoneniu istého percenta slovenskej muziky v rádiách. Maťo vždy rebeloval, ale nie vždy sa mu dostalo patričnej pozornosti. O to prekvapenejší som bol, keď som ho videl sedieť s Jožom Rážom v gaučovke v parlamente. Tento avantgardný obraz som odsledoval dokonca v hlavných správach na Markíze.

Páni prišli svoje rebelské vízie uskutočňovať cez Smer a Obyčajných ľudí. Ja by som do hovna prstom nešťuchal, ale po použití skladieb Tublatanky vo volebnej kampani SNS (čo neodcudzuj pokiaľ nevieš celý background) Maťo už nemal veľmi čo stratiť.

Nejde o nič a pritom o veľa - uzákoniť pravidelné hranie domácej tvorby v rádiách na 30%. Maťo aj Ráž vravia, že im rozhodne nejde o prihrievanie vlastnej polievočky - nakoniec nemám ani pocit žeby sa Tublatanky a Elánu hralo v rádiách málo - každopádne ak je to tak, ich vec. A radšej hodím pár dukátov do peňaženky im ako Rihanne.

Na tento návrh ľudia reagujú rôzne. Niekto nechce viacej Desmodu, niekto tým americkým frajerom so zlatými zubmi nerozumie a uvíta viacej slovenčiny. Keďže čítate tento blog až potiaľto, chcete poznať môj názor. Ja som za.

Všetci poznáme cieľovú skupinu Smeru, ich to poteší. Ale prečo ja? Určite si nenahováram, že sa rázom do rádia dostanú aj moje veci. Haha.

Podobný zákon je ale v okolitých krajinách prirodzenou záležitosťou. Tuším Maďarom hrá v rádiách dokonca až 50% ich vlastnej hudby. U nás sú iba 4 zo 100 najhranejších skladieb v éteri od slovenských interpretov a nemyslím si, žeby to bolo kvalitou. Ani somarina ako ,,Vyrobená pre mňa“ sa nemôže porovnávať s kravinami, ktoré sem lezú zo západu. Textovo je to možno porovnateľné, ale Kuli je aspoň šikovný spevák. A drží sa.

Na Slovensku je z mne-neznámeho dôvodu snaha eliminovať všetko slovenské - akoby sme už tak nemali nízke sebavedomie. Samy si zabíjame svoje tradície, smejeme sa z nich, smejeme sa zo seba, a hráme na západ. Čo program na JOJke, to krásy života v USA, alebo imbecilita našich. Silný kontrast.

Ľudia sú ako púpava a médiá vietor. Či chceme a či nie, poletujeme ako im to vyhovuje. Ako má byť človek hrdý na svoj pôvod, keď ho zosmiešňujú v telke? Ako má mať rád svoju tvorbu keď o nej nepočuje? Mladé kapely spievajú neustále po anglicky, pretože majú pocit, že slovenčina nie je moderná. Veľa ľudí súhlasí. To preto.

Rádiá nepúšťajú o čo je záujem. Záujem je o to, čo sa púšťa v rádiách. A tie si môžu dovoliť vlastne čokoľvek. Alebo predsa nie?

Ľudia sú rôzni, väčšinou drbnutí...

Nadišiel čas radosti, veselosti, rok 2013. Skôr ironicky. V roku 2000 sa v Banskej Bystrici popri sásovských panelákoch preháňalo malé vysmiate chlapča so skateboardom, nosiace moje meno. Teraz som skeptik. Alebo mám nahnané, že budem a obávam sa, že ním byť nechcem. Povedzte mi vy.

Od mala som sa obklopoval značne staršími ľuďmi, ktorí ma so sebou ťahali a vďaka nim som dospieval skôr ako by som asi mal. Dosiahol som tak to, že v mojich dvadsiatich rokoch nerozumiem ani mladým, ani rovesníkom, ani starším. Ani sebe.

Z tohto značne zrýchleného učenia sa žiť som si nechal do hlavy namontovať príliš veľa informácií, a sklony k vŕtaniu sa do všetkého možného. Prirodzene, malo by to tak byť, veď vraj človek bez širšieho rozhľadu je drbnutý. Ja váham či tomu tak je v tejto dobe.

Dnes je to na hovno. Večne sa sťažovať mi diktuje asi aj slovenská nátura, ale "ja sa nesťažujem, ja konštatujem" (typická výhovorka keď niekomu vytknete že ohovára). Žijem si O.K., veci by som radšej menil na sebe ako na okolí, no neubránim sa bombardovaniu zo strany podobne-ladených ľudí, ktorí poukazujú na bordel v politike, vo farmaceutickom, potravinovom, energetickom, hudobnom a vlastne každom priemysle. Rovnako na všetky konšpiračné teórie a televízne médiá, s celým ich programom znižujúcim IQ. Tu prichádza rozpor.

Lepšie ako si ničiť vlastné zdravie nosením v hlave iba toho negatívneho je konať. Sú ale veci s ktorými niečo robiť môžete, nemôžete, nechcete, alebo tomu môžete obetovať celý život a nemusí sa nič stať. Nikoho nebudem presviedčať, že nie je lepšie sa za svoj život venovať aj niečomu inému okrem práce a rodiny. No nie je jednoduchšie „byť drbnutý“?

Rád preháňam a generalizujem, ale aspoň mi rozumejú.

Každý vo svojom okolí máte ľudí, ktorí mimo práce/školy poznajú len domov, telku, Nelku Pociskovú, opitých farmárov, ich retardované nápadníčky a všetky perly, ktoré utrúsia stávajú sa potom hitmi sociálnych sietí. Pomedzi to sa títo neodlepia od Facebooku, alebo tej vynikajúcej čokolády, z ktorej majú potom ešte týždeň bordel v papuli. Tráviť takto každý deň mimo piatku keď sa treba ísť konečne socializovať aj inak ako cez internet do klubov, je pastva pre IQ žravé baktérie. Nakoniec to tak potom v centrách zábavy aj vyznieva. Vypije sa čo sa pije v telke, otierať sa na diskotéku, potom sa o tom porozprávať na záchode, pred klubom, kde sa dá, a vlastne v tom pokračovať až do ďalšieho piatku. Celé dookola.

Každá generácia to má samozrejme inak, no plnenie plánu a svojich minimalistických potrieb zostáva. Alebo zaostáva.

Kameň úrazu je, že im to asi závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?

Namiesto písania tohto blogu som si mohol pozrieť dva diely Paneláku a celého Slávika ešte raz. Bolo by mi lepšie?