Nadišiel čas radosti, veselosti,
rok 2013. Skôr ironicky. V roku 2000 sa v Banskej Bystrici popri
sásovských panelákoch preháňalo malé vysmiate chlapča so skateboardom, nosiace
moje meno. Teraz som skeptik. Alebo mám nahnané, že budem a obávam sa, že
ním byť nechcem. Povedzte mi vy.
Od mala som sa obklopoval značne
staršími ľuďmi, ktorí ma so sebou ťahali a vďaka nim som dospieval skôr
ako by som asi mal. Dosiahol som tak to, že v mojich dvadsiatich rokoch
nerozumiem ani mladým, ani rovesníkom, ani starším. Ani sebe.
Z tohto značne zrýchleného
učenia sa žiť som si nechal do hlavy namontovať príliš veľa informácií,
a sklony k vŕtaniu sa do všetkého možného. Prirodzene, malo by to tak
byť, veď vraj človek bez širšieho rozhľadu je drbnutý. Ja váham či tomu tak je v tejto dobe.
Dnes je to na hovno. Večne sa sťažovať mi diktuje asi aj slovenská nátura, ale "ja sa nesťažujem, ja konštatujem" (typická výhovorka keď
niekomu vytknete že ohovára). Žijem si O.K.,
veci by som radšej menil na sebe ako na okolí, no neubránim sa bombardovaniu zo
strany podobne-ladených ľudí, ktorí poukazujú na bordel
v politike, vo farmaceutickom, potravinovom, energetickom, hudobnom a vlastne každom
priemysle. Rovnako na všetky konšpiračné teórie a televízne médiá, s celým ich programom znižujúcim IQ. Tu prichádza rozpor.
Lepšie ako si ničiť vlastné
zdravie nosením v hlave iba toho negatívneho je konať. Sú ale veci
s ktorými niečo robiť môžete, nemôžete, nechcete, alebo tomu môžete
obetovať celý život a nemusí sa nič stať. Nikoho nebudem presviedčať, že nie
je lepšie sa za svoj život venovať aj niečomu inému okrem práce a rodiny.
No nie je jednoduchšie „byť drbnutý“?
Rád preháňam a generalizujem, ale
aspoň mi rozumejú.
Každý vo svojom okolí máte ľudí,
ktorí mimo práce/školy poznajú len domov, telku, Nelku Pociskovú, opitých farmárov, ich retardované nápadníčky a všetky perly, ktoré utrúsia stávajú sa potom hitmi sociálnych sietí. Pomedzi to sa títo neodlepia od
Facebooku, alebo tej vynikajúcej čokolády, z ktorej majú potom ešte týždeň
bordel v papuli. Tráviť takto každý deň mimo piatku keď sa treba ísť
konečne socializovať aj inak ako cez internet do klubov, je pastva pre IQ žravé baktérie. Nakoniec to tak potom v centrách zábavy aj vyznieva. Vypije
sa čo sa pije v telke, otierať sa na diskotéku, potom sa
o tom porozprávať na záchode, pred klubom, kde sa dá, a vlastne
v tom pokračovať až do ďalšieho piatku. Celé dookola.
Každá generácia to má
samozrejme inak, no plnenie plánu a svojich minimalistických potrieb
zostáva. Alebo zaostáva.
Kameň úrazu je, že im to asi
závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy
a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič
neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?
Namiesto písania tohto blogu som
si mohol pozrieť dva diely Paneláku a celého Slávika ešte raz. Bolo by mi
lepšie?