nedeľa 24. marca 2013

Slušní až na kosť, nudní až na smrť

Od čias prvej Superstar, X-Factoru a podobných mlynčekov na talenty sme si osvojovali jazyk odborníkov z poroty a naučili sa pár nesmierne cenných rád, vďaka ktorým všetkému rozumieme:
  • Keď sa ti neľúbi, len závidíš!
  • Ak máš niekoho mŕtveho, je na teba hrdý!
  • Keď budete nasledovať svoje srdce, vaše sny sa stanú skutočnosťou!
  • Musíš byť presvedčivý! (aj keď ti skladby vyberieme my)
  • Musíš byť sám sebou! (aj keď ti tie vlasy ostriháme a tvoj šatník spálime)
  • Musíš mať v sebe pokoru!
Môžete tomu veriť a na tvári sa vám už nikdy nezračí mráčik, len americké slniečko.Teraz sa chcem ale baviť o tom poslednom - o pokore, slušnosti – o tom, čomu nikto nerozumie.

Najvierohodnejší zdroj informácií dnešnej mládeže wikipedia pokoru definuje ako slobodné, nie vynútené uvedomovanie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou existenciou. Trvalo mi 4 sekundy, kým som sa dostal k odpovedi. A predsa si niekto tie 4 sekundy nenájde.


Vadí mi, že si radi pokoru a slušnosť zamieňame s predbežnou cenzúrou, ktorá mala končiť v 89tom. Ľudia, ktorí vo svojej hĺbke slušní nie sú, na (ne)slušnosť ostatných najradšej poukazujú, a nevedia ju v skutočnosti rozoznať. Skúste experiment, skúste na svoju nástenku na FB dať odkaz na mimoriadne obľúbený hit (máte na to len mesiac, dlhšie žiadny nevydrží) a vyjadriť sa k nemu negatívne. Vďaka ľudskej odvahe vášeň prejavovať len cez internet sa z vás stane mŕtvola. Nemáte v sebe žiadnu pokoru, závidíte, nie ste nad vecou, defacto máte zakázané sa negatívne vyjadrovať k čomukoľvek. To vraj nemá byť.


Je slušné hovoriť len pozitívne? Je pokora zožrať všetko? Je pokora nebyť nič? Závidíte vždy
keď vám je niečo nepríjemné? Je slušnosť nikdy sa nepostaviť za svoje vlastné potreby? Ste takí? Chcete byť takí?

Slušní až na kosť, nudní až na smrť...

streda 20. marca 2013

Jožo Ráž s flintou pri Sajfovej hlave

Keď sme s Christmas nahrávali album, zastavil sa za nami na vizitu do štúdia Maťo Ďurinda. Vtedy nám chcel pomáhať, no hodinová debata sa týkala aj iného. Okrajovo spomínal, že plánuje podniknúť určité kroky k uzákoneniu istého percenta slovenskej muziky v rádiách. Maťo vždy rebeloval, ale nie vždy sa mu dostalo patričnej pozornosti. O to prekvapenejší som bol, keď som ho videl sedieť s Jožom Rážom v gaučovke v parlamente. Tento avantgardný obraz som odsledoval dokonca v hlavných správach na Markíze.

Páni prišli svoje rebelské vízie uskutočňovať cez Smer a Obyčajných ľudí. Ja by som do hovna prstom nešťuchal, ale po použití skladieb Tublatanky vo volebnej kampani SNS (čo neodcudzuj pokiaľ nevieš celý background) Maťo už nemal veľmi čo stratiť.

Nejde o nič a pritom o veľa - uzákoniť pravidelné hranie domácej tvorby v rádiách na 30%. Maťo aj Ráž vravia, že im rozhodne nejde o prihrievanie vlastnej polievočky - nakoniec nemám ani pocit žeby sa Tublatanky a Elánu hralo v rádiách málo - každopádne ak je to tak, ich vec. A radšej hodím pár dukátov do peňaženky im ako Rihanne.

Na tento návrh ľudia reagujú rôzne. Niekto nechce viacej Desmodu, niekto tým americkým frajerom so zlatými zubmi nerozumie a uvíta viacej slovenčiny. Keďže čítate tento blog až potiaľto, chcete poznať môj názor. Ja som za.

Všetci poznáme cieľovú skupinu Smeru, ich to poteší. Ale prečo ja? Určite si nenahováram, že sa rázom do rádia dostanú aj moje veci. Haha.

Podobný zákon je ale v okolitých krajinách prirodzenou záležitosťou. Tuším Maďarom hrá v rádiách dokonca až 50% ich vlastnej hudby. U nás sú iba 4 zo 100 najhranejších skladieb v éteri od slovenských interpretov a nemyslím si, žeby to bolo kvalitou. Ani somarina ako ,,Vyrobená pre mňa“ sa nemôže porovnávať s kravinami, ktoré sem lezú zo západu. Textovo je to možno porovnateľné, ale Kuli je aspoň šikovný spevák. A drží sa.

Na Slovensku je z mne-neznámeho dôvodu snaha eliminovať všetko slovenské - akoby sme už tak nemali nízke sebavedomie. Samy si zabíjame svoje tradície, smejeme sa z nich, smejeme sa zo seba, a hráme na západ. Čo program na JOJke, to krásy života v USA, alebo imbecilita našich. Silný kontrast.

Ľudia sú ako púpava a médiá vietor. Či chceme a či nie, poletujeme ako im to vyhovuje. Ako má byť človek hrdý na svoj pôvod, keď ho zosmiešňujú v telke? Ako má mať rád svoju tvorbu keď o nej nepočuje? Mladé kapely spievajú neustále po anglicky, pretože majú pocit, že slovenčina nie je moderná. Veľa ľudí súhlasí. To preto.

Rádiá nepúšťajú o čo je záujem. Záujem je o to, čo sa púšťa v rádiách. A tie si môžu dovoliť vlastne čokoľvek. Alebo predsa nie?

Ľudia sú rôzni, väčšinou drbnutí...

Nadišiel čas radosti, veselosti, rok 2013. Skôr ironicky. V roku 2000 sa v Banskej Bystrici popri sásovských panelákoch preháňalo malé vysmiate chlapča so skateboardom, nosiace moje meno. Teraz som skeptik. Alebo mám nahnané, že budem a obávam sa, že ním byť nechcem. Povedzte mi vy.

Od mala som sa obklopoval značne staršími ľuďmi, ktorí ma so sebou ťahali a vďaka nim som dospieval skôr ako by som asi mal. Dosiahol som tak to, že v mojich dvadsiatich rokoch nerozumiem ani mladým, ani rovesníkom, ani starším. Ani sebe.

Z tohto značne zrýchleného učenia sa žiť som si nechal do hlavy namontovať príliš veľa informácií, a sklony k vŕtaniu sa do všetkého možného. Prirodzene, malo by to tak byť, veď vraj človek bez širšieho rozhľadu je drbnutý. Ja váham či tomu tak je v tejto dobe.

Dnes je to na hovno. Večne sa sťažovať mi diktuje asi aj slovenská nátura, ale "ja sa nesťažujem, ja konštatujem" (typická výhovorka keď niekomu vytknete že ohovára). Žijem si O.K., veci by som radšej menil na sebe ako na okolí, no neubránim sa bombardovaniu zo strany podobne-ladených ľudí, ktorí poukazujú na bordel v politike, vo farmaceutickom, potravinovom, energetickom, hudobnom a vlastne každom priemysle. Rovnako na všetky konšpiračné teórie a televízne médiá, s celým ich programom znižujúcim IQ. Tu prichádza rozpor.

Lepšie ako si ničiť vlastné zdravie nosením v hlave iba toho negatívneho je konať. Sú ale veci s ktorými niečo robiť môžete, nemôžete, nechcete, alebo tomu môžete obetovať celý život a nemusí sa nič stať. Nikoho nebudem presviedčať, že nie je lepšie sa za svoj život venovať aj niečomu inému okrem práce a rodiny. No nie je jednoduchšie „byť drbnutý“?

Rád preháňam a generalizujem, ale aspoň mi rozumejú.

Každý vo svojom okolí máte ľudí, ktorí mimo práce/školy poznajú len domov, telku, Nelku Pociskovú, opitých farmárov, ich retardované nápadníčky a všetky perly, ktoré utrúsia stávajú sa potom hitmi sociálnych sietí. Pomedzi to sa títo neodlepia od Facebooku, alebo tej vynikajúcej čokolády, z ktorej majú potom ešte týždeň bordel v papuli. Tráviť takto každý deň mimo piatku keď sa treba ísť konečne socializovať aj inak ako cez internet do klubov, je pastva pre IQ žravé baktérie. Nakoniec to tak potom v centrách zábavy aj vyznieva. Vypije sa čo sa pije v telke, otierať sa na diskotéku, potom sa o tom porozprávať na záchode, pred klubom, kde sa dá, a vlastne v tom pokračovať až do ďalšieho piatku. Celé dookola.

Každá generácia to má samozrejme inak, no plnenie plánu a svojich minimalistických potrieb zostáva. Alebo zaostáva.

Kameň úrazu je, že im to asi závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?

Namiesto písania tohto blogu som si mohol pozrieť dva diely Paneláku a celého Slávika ešte raz. Bolo by mi lepšie?