streda, 20. marca 2013

Ľudia sú rôzni, väčšinou drbnutí...

Nadišiel čas radosti, veselosti, rok 2013. Skôr ironicky. V roku 2000 sa v Banskej Bystrici popri sásovských panelákoch preháňalo malé vysmiate chlapča so skateboardom, nosiace moje meno. Teraz som skeptik. Alebo mám nahnané, že budem a obávam sa, že ním byť nechcem. Povedzte mi vy.

Od mala som sa obklopoval značne staršími ľuďmi, ktorí ma so sebou ťahali a vďaka nim som dospieval skôr ako by som asi mal. Dosiahol som tak to, že v mojich dvadsiatich rokoch nerozumiem ani mladým, ani rovesníkom, ani starším. Ani sebe.

Z tohto značne zrýchleného učenia sa žiť som si nechal do hlavy namontovať príliš veľa informácií, a sklony k vŕtaniu sa do všetkého možného. Prirodzene, malo by to tak byť, veď vraj človek bez širšieho rozhľadu je drbnutý. Ja váham či tomu tak je v tejto dobe.

Dnes je to na hovno. Večne sa sťažovať mi diktuje asi aj slovenská nátura, ale "ja sa nesťažujem, ja konštatujem" (typická výhovorka keď niekomu vytknete že ohovára). Žijem si O.K., veci by som radšej menil na sebe ako na okolí, no neubránim sa bombardovaniu zo strany podobne-ladených ľudí, ktorí poukazujú na bordel v politike, vo farmaceutickom, potravinovom, energetickom, hudobnom a vlastne každom priemysle. Rovnako na všetky konšpiračné teórie a televízne médiá, s celým ich programom znižujúcim IQ. Tu prichádza rozpor.

Lepšie ako si ničiť vlastné zdravie nosením v hlave iba toho negatívneho je konať. Sú ale veci s ktorými niečo robiť môžete, nemôžete, nechcete, alebo tomu môžete obetovať celý život a nemusí sa nič stať. Nikoho nebudem presviedčať, že nie je lepšie sa za svoj život venovať aj niečomu inému okrem práce a rodiny. No nie je jednoduchšie „byť drbnutý“?

Rád preháňam a generalizujem, ale aspoň mi rozumejú.

Každý vo svojom okolí máte ľudí, ktorí mimo práce/školy poznajú len domov, telku, Nelku Pociskovú, opitých farmárov, ich retardované nápadníčky a všetky perly, ktoré utrúsia stávajú sa potom hitmi sociálnych sietí. Pomedzi to sa títo neodlepia od Facebooku, alebo tej vynikajúcej čokolády, z ktorej majú potom ešte týždeň bordel v papuli. Tráviť takto každý deň mimo piatku keď sa treba ísť konečne socializovať aj inak ako cez internet do klubov, je pastva pre IQ žravé baktérie. Nakoniec to tak potom v centrách zábavy aj vyznieva. Vypije sa čo sa pije v telke, otierať sa na diskotéku, potom sa o tom porozprávať na záchode, pred klubom, kde sa dá, a vlastne v tom pokračovať až do ďalšieho piatku. Celé dookola.

Každá generácia to má samozrejme inak, no plnenie plánu a svojich minimalistických potrieb zostáva. Alebo zaostáva.

Kameň úrazu je, že im to asi závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?

Namiesto písania tohto blogu som si mohol pozrieť dva diely Paneláku a celého Slávika ešte raz. Bolo by mi lepšie?

1 komentár:

  1. "Kameň úrazu je, že im to asi závidím. Tí ľudia sú šťastnejší. Môžete argumentovať, že majú prázdne životy a že preto sa tešia z tých cudzích v telke, že tu po nich nič neostane, že bla bla... Ale máte pocit, že im to vadí? Že oni toto riešia?"

    Skvele vystihnute. Smutne ale trefne.

    OdpovedaťOdstrániť