nedeľa 1. septembra 2013

Vianoce ostávajú v réžií Ježiša

15.7. mi hospitalizovali starého otca. Vzor celej rodiny behom mesiaca chradol a zobrala nám ho prirodzená smrť, rakovina. Dnes prirodzená. Niekde v tom období som k sebe začal byť po dlhej dobe úprimný a prehodnocovať svoj doterajší a budúci život ako "hrdina z románu". Ním som nebol. Po vzore deda som si však nedoprial čas na zbytočné depresie a racionálne zhodnotil, že nič na mojom živote nie je dojebané. Nie moc. Zatiaľ.

Odjakživa viem po akej ceste kráčam, kam sa ňou dostanem, len nikdy neviem za koľko. Keď som sa - nočný vták - váľal vedľa spiacej priateľky a nevedel zažmúriť oka, zistil som že za posledný rok a pol som robil viac pre iných ako pre seba. Milé, ale nie keď na úkor seba. Som sebec, ale kdesi vnútri asi prehnane ohľaduplný. Namiesto toho čo chcem ja, som robil presný opak a nakoniec z toho nemal nikto nič. Vďaka Randymu, ktorý aj po odchode do Británie aspoň raz za čas hlásil polohu a svoje najbližšie plány, som si to uvedomil skôr ako neskoro.

Veľa úvah? Tiež si myslím, že stačilo.

Rozhodol som sa vyjsť z kruhu Christmas. Neboli v tom žiadne problémy v medziľudských vzťahoch, aj keď aj tie sa občas vyskytli – ako všade. Skôr som sa už hanbil za to, že sľuby sa len sľubovali a dohody končili v momente dohody. Prestali sme stíhať aj mojim čoraz minimalistickejším plánom a víziám. Od Decembra sme nevydali nič nové, pritom materiálu máme na ďalší album minimálne. Rok predtým sme natočili prvý a stále posledný klip, napriek tomu, že sú námety minimálne pre Ronnie Fever, Moja Posledná aj Unreal to Me.
Teraz po viac ako pol roku ich už nemá ani význam natáčať. Alebo?

Hanba ale nebola jediný dôvod.

Už v predošlej kapele som posral to, čo som v blogu „Aj ja! povedalo ženiatko“ vyčítal ženám. Chalanov som za tie 3 roky postupne vyšachoval z celého pola pôsobnosti a všetko zobral na vlastné triko – a to ani nemám pocit, žeby som to robil hocikedy akokoľvek lepšie. Stal som sa jediným manažérom, grafikom, PR aj online marketérom, robil som videá, tlačovky, organizoval turné, skúšky, obvolával, ... všetko čo vás napadne. Toto sa nechválim, vidíte že som to dosral. Tým, že som chalanov nič doslova nenechal poriadne robiť, som z nich spravil „invalidov“, ktorí o to potom ani nejavili záujem, ani si to nejak nevážili.

Stále nekončím.

S Jackym sme z Banskej Bystrice, Tommy a Randy resp. Jano žijú v Bratislave, Marián je z Leopoldova, skúšobňu sme mali v Trnave. Niektorí riešia existenčné problémy a makajú v robotách, smeny sa im prekrývajú, vyzerá to potom asi tak, že sme hrali síce veľké akcie ako Topfest, no takmer bez skúšania a bohužiaľ sme tak zabíjali veľkú časť potenciálu, ktorý naše show mali. V podstate aj celý náš koncertný program sme doslova „naskúšali“ na koncertoch počas turné. Áno, sme pankáči a cvičia iba zbabelci, a bla bla... ale nie keď ohrievam v šuplíku super materiál na nacvičenie, Jacky to isté. Na riť.

Často naozaj nemôžeme my za to v akých podmienkach sa ocitáme, musíme žiť a „bojovať“, ale ohľaduplnosť a trpezlivosť pre mňa neplatí pokiaľ je na úkor ďalších. Vtedy je to bláznovstvo. Som mladý chalan, ktorý má všetko pred sebou a má na to niečo s tým urobiť. Bohužiaľ tým čakaním prichádzam o drahý čas, ktorý viem žeby som si neskôr vyčítal. Preto som to s chalanmi zabalil ja.

Slovo som zverejnil po super koncerte na Červeníku, debata netrvala dlho a nebola ani nijak ostrá. Tommy vyjadril pochopenie, dal mi zabrať s pár argumentami a otázkami, Jana to mrzelo, Jacky trochu neurčito trepal, ale nakoniec z neho vyšlo, že by rád pokračoval so mnou. Nie preto že by nemal na výber – a oveľa lepších - ale preto lebo... lebo si to asi ani ja ani on inak nevieme predstaviť. Nechcem mu však vkladať slová do úst, pýtajte sa jeho.

Keď niečo chcem, nájdem si spôsob a cestu. Keď to v momente po mne pustili aj ostatní chalani, prestalo ma to mrzieť. Už sa nemusím s nikým deliť o svoje zanietenie, vravím si. No ľútosť sa vrátila spolu s telefonátmi po ohlásení rozpadu. 

Neveriaci, dojatí, nasratí, zvedaví a iní mi pripomenuli skutočnú hodnotu týchto 3 rokov. Nebolo len zle, nebolo len dobre, hlavne prvé dva roky to bola predovšetkým jedna veľká jazda a parádny život plný extáz, vrcholov, zážitkov, aj situácií na hrane, v akých som nikdy netušil že budem. Ani nemôžem byť konkrétnejší, ani nemusím. Tí čo nám boli viac na blízku dobre vedia, že sme neboli zrovna svätá štvorica – možno preto sme piateho člena menili 5 krát – niekedy to bola obtiaž stíhať.

Otec sa ma posmešne pýtal, čo teraz urobím s tým tetovaním (rovnako ako to Randyho, súvisí s kapelou). Myslím, že môžem aj za Randyho povedať, že nič... Na tieto 3 roky s touto zostavou asi ťažko zabudnem a ani to nechcem... Joj veru nie!
Obzvlášť sa práve teším na moju oslavu povedzme 60tych narodenín, keď sa zavše pri pohľade na moje rameno chytím so smiechom za hlavu a nebudem veriť samému sebe – kde som bol, s kým som bol, ako to, čo som zažil a čo som si z toho vzal (prípadne ukradol)... Bola to krásna doba s krásnymi ľuďmi!

Je to teda asi tak – aspoň z môjho pohľadu. Ostatné jedine od ostatných. Kto máte niečo na jazyku - aby vám nestŕpol - budem rád ak sa o to s nami podelíte verejne či súkromne, ideálne však na našich rozlúčkových show „doma“ 26.10. v Randali (BA) a 1.11. v Klube 77 (BB). Možnosť vidieť naposledy týchto somárikov spolu na pódiu vám závidím J


Majte sa radi, vidíme sa a určite aj počujeme...

2 komentáre: